je večer stojím v daždi
na červenej pri plavárni
mesto sa škerí štrbavým úsmevom
i tvrdými tvarmi
hneď hodí na mňa reťaz
vraj sám som ju ukul
a zo všadiaľ na mňa
vystiera ruku…
daj mi! daj mi!
no v inom žiť neviem
pretože cítim, že nie je moje
aj keď mu vládnu bohatí a hlúpi
a hrdí n
a oboje
kráčať tak dlho
až si pomyslia že si sa zbláznil
no kto vie
či je to len útek od ich hlúpych kázní
chcel by si prezrieť
no premýšľaš o inom
tak načo je dobré to divné camino
si prázdny, prázdny
nevieš kam vedú kroky
len si zatvoril dvere bytu
musel si sa potknúť keď si sem vstúpil
a teraz si tu…
len ty a oni
a luxus je všade
biele obrusy a sade
a ty sa bojíš
že sa raz nájdeš stáť
sám v guli svojho hlasu
ako kričíš do tvárí
nemých od úžasu
ako do tých tvárí
kričíš ááááááá
ráno sa prebudíš a zistíš
že je to stále pravda
všetko je na mieste
len nevieš, čo si kam dal
hrýzť sa do päste
ach aká smutná hra
je ťažké uveriť, že sa ti
život zdá taký horký
málo sa snažíš
zvyšok sú výhovorky
hneď aj ďalšia padá do tmy
fňukať ako všetci
že nám niekto život skurvil
čo ak len stačilo ísť rovno
a my sme uhli
na úzku cestu medzi plotmi
nebude potlesk nik ti nedá veniec
žiadny sex na zmierenie
len nové ráno
cez ktoré sa musíš preniesť