Cesta do rozprávky Pop

Keď ku mne príde sen,
vždy vchádzam do rozprávky.
Ticho jak biely tieň,
prichádza z veľkej diaľky.
Na koči z bielych stúh,
škriatok čo mávnutím všetko zmení.

Keď ku mne príde sen,
vždy pritúlim sa k bábe.
Ležím a zrazu len,
skĺznem jak po hodvábe.
Na cestu z krásnych dúh,
na ktorej stoj í hrad z bielych siení.

Sám kráľ,
ma víta vždy na nádvorí.
Sám hradnú bránu otvorí
a v tom tisíc sviec sa rozhorí.
Vždy víta ma na nádvorí sám kráľ.
A celú noc len mne dvorí,
až kým tých tisíc sviec dohorí.

Noc čo noc býva v tom hrade bál
a ja som vždy prvou dámou.
A mojim kráľom býva len kráľ,
kým tých tisíc sviec zhorí na nádvorí.

Vždy keď odchádza sen,
vraciam sa späť z rozprávky.
Ticho jak biely tieň,
prídem z tej krásnej diaľky.
Na koči z bielych stúh
a vtedy sa zrazu hrad na dom zmení.

Sám kráľ
ma pobozká na nádvorí
Sám hradnú bránu zatvorí
a v tom tých tisíc sviec dohorí.
Keď ráno bránu zatvorí sám kráľ
a do spánku sa ponorí,
keď tých tisíc sviec v ňom dohorí.

Sám kráľ
ma víta vždy na nádvorí.
Sám hradnú bránu otvorí
a v tom tisíc sviec sa rozhorí.
Vždy víta ma na nádvorí sám kráľ.
A celú noc len mne dvorí,
až kým tých tisíc sviec dohorí.