Svitá Punk Rock

Svitá a do zraku
presvitá príznak zázraku.

V skle slnko zlomené.
To v dome oproti
ligocú sa,
ligocú sa obloky.

Asfalt nocou chladený
onedlho bude vrelý,
jak zábradlie balkóna,
o ktoré som opretý.
Do zázraku vyjdem von,
len zľahka odetý.

Ale čo z toho mám,
keď nenesiem v sebe
s lnce i
slnce i nebe?
Čo z toho mám,
keď nie som čarovný?

Klamem, klamem,
že som prameň!!

Bezmocný a prázdny
ulicami brázdim,
ten istý mŕtvy čas,
slnko - vo mne mráz.
Za každým novým rohom
dávam bohu zbohom.
Dole ma ťahá níž
svoj vymyslený kríž.